Súťaž stredoškolákov v elektrotechnike

 

Už od začiatku školského roka som sa tešil na 29. ročník súťaže ZENIT v elektrotechnike. Naša Stredná odborná škola s VJM, Gyulu Szabóa 21, Dunajská Streda sa súťaže zúčastnila tretí raz. V tomto roku sme sa do krajského kola v Trnave prebojovali dvaja, Tomáš Varga a ja, Krisztián Gašparek. Krajské kolo sa uskutočnilo v decembri 2012 v budove Strednej odbornej školy technickej v Piešťanoch.

Súťaž pozostávala z troch častí. V prvej časti sme museli odpovedať na tridsať teoretických otázok . Boli medzi nimi ťažšie i ľahšie úlohy. V druhej časti našou úlohou bolo navrhnutie plošného spoja pomocou počítača alebo milimetrového papiera. Bol to vlastne imitátor zvuku komára s dvoma obvodmi časovača.

Nakoniec sme museli na univerzálny skúšobný panel na základe schémy prispájkovať súčiastky, samozrejme tak, aby hotové zariadenie fungovalo. Hotový elektrický obvod zo všetkých súťažiacich sme boli schopní len štyria uviesť do chodu.

Nakoniec bolo vyhlasovanie výsledkov, na ktoré sme všetci netrpezlivo čakali. Pri hodnotení sa brali do úvahy nasledujúce kritériá: tridsať bodov sme mohli získať za správne odpovede na teoretické otázky, dvadsať za navrhnutý plošný spoj , päťdesiat za fungovanie zariadenia, dvadsaťpäť za kvalitu spájkovania a dvadsaťpäť za kvalitu realizácie. Súťažiaci teda mohli získať spolu stopäťdesiat bodov. Prví traja umiestnení získali diplom a vecnú cenu. Môžem prehlásiť, že obaja súťažiaci z našej školy veľmi dobre obstáli. V kategórii odborných škôl Tomáš Varga získal štvrté miesto a ja som sa so súčtom bodov 131 umiestnil na prvom mieste a postúpil som do celoštátneho kola, kde som okrem našej školy reprezentoval aj Trnavský kraj.

Celoštátne kolo súťaže ZENIT sa uskutočnilo 7. až 9. februára 2013 na Strednej odbornej škole, V. P. Tótha 31 v Senici. Zúčastnili sa ho súťažiaci študujúci odbory elektrotechnika , strojníctvo a programovanie. Do súťaže sa prebojovali najlepší z krajských kôl. V rámci každého odboru boli študenti rozdelení do kategórií podľa toho, aký odbor študujú.

Súťaž prebiehala tri dni . Prvý deň sme museli odpovedať na teoretické otázky a na jednej chybnej schéme sme museli opravovať chyby. V tejto časti súťaže som nepodal najlepší výkon, neskôr som sa však dozvedel, že ani ostaní nedopadli lepšie. Zdalo sa, že druhý deň nezačnem s veľkými šancami, ale keď som uvidel úlohu , uľavilo sa mi. V rámci prvého zadania sme mali podľa schémy navrhnúť k zariadeniu dosku plošného spoja, ktorú sme museli zhotoviť technológiou podľa vlastného výberu a nástrojmi , ktoré sme si priniesli a po vsadení súčiastok uviesť zariadenie do chodu. Túto úlohu zvládlo s menšími chybami len 13 žiakov. Boli i takí, ktorým zariadenie vôbec nefungovalo. Realizáciu tejto úlohy sťažovala aj skutočnosť, že pri zhotovení dosky plošného spoja sme mohli použiť len nami prinesené náradie. Tretí deň bolo vyhlásenie výsledkov. Každý účastník dostal diplom. Tí, ktorí sa umiestnili na prvých piatich miestach vo všetkých kategóriách, dostali aj certifikát a vecnú cenu. Ja som získal 8. miesto, čo pokladám za úspech, veď neštudujem odbor, ktorý sa zameriava výlučne na elektrotechniku a navštevujem len 3. ročník. Moje teoretické vedomosti ešte nie sú také bohaté ako majú študenti štvrtého ročníka stredných elektrotechnických škôl.

Za tento výsledok vďačím tomu, že elektrotechnika je pre mňa nie len odborom, ktorý študujem, ale aj mojím koníčkom a venujem sa mu vo svojom voľnom čase vždy, keď je to možné. Po maturite by som chcel pokračovať vo svojom štúdiu na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Počas celoštátneho kola som sa mohol zoznámiť so študentmi, ktorí majú podobnú záľubu ako ja. Obohatil som sa o mnohé zaujímavé a cenné poznatky a skúsenosti a budem sa snažiť o to, aby som sa aj budúci školský rok prebojoval do celoštátneho kola a tam úspešne reprezentoval našu školu a náš kraj.

 

Krisztián Gašparek,

študent Strednej odbornej školy s VJM, Gyulu Szabóa 21, Dunajská Streda

 

Boli sme v Tököli

Ráno 5. februára sa vybralo 39 žiakov, medzi nimi aj ja, do Tökölu do Ústavu  na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých.

Keď sme prišli, povedali nám, že do ústavu si nič so sebou  nemôžeme zobrať. Vnútri sme museli prejsť bezpečnostným systémom a iba vtedy, keď všetko našli v poriadku, sme mohli vojsť. Najprv sme sa ocitli v prijímacej hale, kde nás privítali osviežujúcimi nápojmi a občerstvením, potom riaditeľ ústavu predniesol prejav. Porozprával nám, ako funguje ústav, aké pravidlá musia dodržiavať väzni a zamestnanci, koľko je v ústave odsúdených a koľko zamestnancov, ako môžu  zarobené peniaze použiť v ústave na nákup (samozrejme, nedostávajú hotovosť). Mladistvých a dospelých rozlišujú na základe oblečenia. Dozvedeli sme sa, aké možnosti majú väzni na vzdelávanie a prácu. Aj o tom sme získali informácie, aké programy zvyknú organizovať pre tých, ktorí sa dobre správajú. Do ústavu prichádza aj veľa známych osobností, aby aj týmto spôsobom ukázali príklad zatvoreným  mladistvým.

Potom sme sa rozdelili na dve skupiny. Nás sprevádzal jeden dozorca. Zobral nás do niekoľkých ciel, kde sme mohli položiť otázky mladistvým delikventom. Keď som uvidela väzenské cely a väzňov, stiahol sa mi žalúdok. Väčšina z nich sa tam dostala za krádež a lúpež, a potom ich odsúdili aj za páchanie mravného násilia. Keď sme sa to dozvedeli, všetci sme sa veľmi prekvapili, podľa mňa najmä preto, lebo dotyčný ešte aj hrdo o tom rozprával. Samozrejme, našli sa  aj takí, na ktorých bolo vidno, akoby sa hanbili za svoj skutok a nechceli o ňom rozprávať. Boli sme aj v  cele, kde boli tí, ktorí neboli ešte právoplatne odsúdení. Stretli sme sa aj s takými mladistvými, ktorých  onedlho prepustia. To nebolo vidno iba na tom, že oni mohli viac pozerať televíziu alebo telefonovať domov, ale aj kvalita ich ciel  bola iná. Zatiaľ nám dozorca, ktorý nás sprevádzal, rozprával veľa zaujímavostí, napr. ako sa pokúšajú príbuzní väzňom prepašovať peniaze, drogy, lieky, sú aj takí, ktorých po opustení ústavu vítajú šampanským a oslavou.

Okrem toho nám ukázali aj telocvičňu a knižnicu. Pri odchode som mala pocit, že ak sa mi ešte v živote naskytne príležitosť, rada by som sa sem vrátila ako pozorovateľ. Hoci pohľad, ktorý sa vnútri naskytne a príhody, ktoré sme počuli, sú dosť otrasné, predsa toto všetko nechalo vo mne hlboké stopy a aj po niekoľkých dňoch často myslím na veci, ktoré som tam videla a počula.

Melinda Lelkes, 3.E



Hozzáadva: Bordás Sándor - 2015-06-21 17:58:12